Zadanie č.2: Porovnávaním ilustrácií, prioritne so zimnou témou- rozlišuje a so zdôvodnením vyčleňuje určené kategórie prírodných javov- ročné obdobia.

VŠ: Vymenuje ročné obdobia, triedi prírodné reálie podľa rôznych identifikovaných znakov.

Edukačná úloha: Pomenuj prírodné javy na obrázkoch a zaraď do ktorého ročného obdobia patria.

Zadanie č.3: Kresbou vyjadruje dej podľa vypočutého príbehu- ku kresbe priraďuje text.

VŠ: Obsahy a zážitky z čítania vyjadruje v kresbe, pohybových a dramatických hrách a iných činnostiach.

Edukačná úloha: Prečítaj si s rodičmi rozprávku a nakresli o nej obrázok.

Vonku sa poriadne zozimilo, ráno už na okne vidno prvý mráz. Stromy dávno zhodili svoje listy, aby sa pripravili na zimný spánok, rovnako ako veľký medveď, veveričky alebo malý ježko. Deti sa už nevedia dočkať, kedy napadne prvý sneh. A veru tak, jedného studeného rána začal poletovať prvý sneh. Vločky sa jemne vznášali k zemi a vietor ich tak rozfúkaval, že to vyzeralo, akoby tancovali. A veru tancovali. Tešili sa na deti. Jedna vraví druhej: „Drž sa pri mne. Keď prídu deti spravia si z nás guľu, a budú nás hádzať tak že budeme lietať ako strely. Budeš vidieť, aké dokážeme byť rýchle a pevné.“ Druhá vločka sa náramne potešila, a privolala k sebe aj ďalšie kamarátky vločky, ktoré mali rady rýchlosť. O niečo ďalej sa ďalšie vločky spoločne dohadujú: „Vidíte tam tie deti? Ony z nás určite niečo postavia“ hovorí jedna vločka s nadšením. „Ja by som chcela aby z nás urobili obrovský krásny hrad“, hovorí druhá. „Ja chcem aby z nás urobili snehuliaka“ povedala ďalšia vločka, na čo ostatné s radosťou súhlasne vykríkli: „Áno, to je nápad! Pochytáme sa za ruky, budeme sa spoločne gúľať a urobíme snehuliaka.” Ako sa tak začali spoločne k sebe tlačiť, jednej z nich napadlo: „Ale taký snehuliak musí byť pevný, aby dlho vydržal robiť radosť všetkým deťom, ktoré pôjdu okolo. Ja teda pôjdem nabok, aby ma detské ruky rozpustili na vodu, a keď zmrznem, urobím vám ochranu, aby ste sa dokázali dlho držať pokope.“ Na to sa ozvali aj iné vločky: „Výborný nápad, aj my chceme chrániť to, čo z nás deti vytvoria. Neprekáža nám, keď sa roztopíme a stratíme svoju krásu. Miesto toho získame silu pre vás všetky.“ Vločky sa od vzrušenia a radosti nevedeli dočkať, kedy dopadnú na zem, kde ich už čakali natešené deti. A ich želanie sa  im aj rýchlo  splnilo. Deti začali gúľať najskôr jednu veľkú guľu, potom druhú a za tou hneď tretiu, najmenšiu zo všetkých. Mali medzi sebou aj silných pomocníkov, ktorí im pomohli postaviť gule na seba. Vločky si všimli, že deti si pomáhajú podobne ako ony. Dve deti gúľajú, tri deti dvíhajú jednu guľu na druhú a  tie najmenšie gule šúchajú a hladkajú, aby boli krásne hladké. Jedno dievčatko donieslo mrkvu na nos, druhé zase gaštany na oči, a takto každý priložil ruku k dielu. A o čo viac sa z toho deti radovali, o to viac boli aj vločky krajšie a silnejšie. Netrvalo dlho a na snehu hrdo stál krásny snehuliak s červeným nosom. Deti sa z neho veľmi tešili a ukazovali rodičom akého krásneho snehuliaka spoločne postavili. Vločky si začali medzi sebou pošepkávať, ako by sa snehuliak mohol volať. „Snehuliakov je veľa, každý je niečím krásny. No my by sme mohli dať tomu nášmu meno, ktoré bude vystihovať to, že všetky držíme spolu.“ A do toho sa ozvala malá vločka na brušku, vyhladená od detských rukavičiek: „Čo keby sa volal, snehuliačik Máčik?“ „Snehuliačik Máčik? A to ako s nami súvisí?“ začudovala sa druhá. „Máčik preto, lebo je taký pevný a odolný vďaka našim odvážnym kamarátkam vločkám. Nechali sa roztopiť, keď ich hladili teplé rúčky detí a tak sme mohli primrznúť jedna k druhej” vysvetlila malá vločka. Ostatné vločky sa len ticho zamysleli a potom najstaršia z nich prehovorila: „Máš pravdu, naše odvážne kamarátky síce s nami už viac neprehovoria, kým sa znovu nepremenia na vločky, no takto budú vedieť, že stále na ne myslíme. Máčik je krásne meno. Z jedného zrnka maku makovníček nebude, ale keď sa makové zrnká spoja a budú všetky pekne pokope, maminka makovník upečie raz-dva.  A tak je to i s nami vločkami, keby sme chceli byť každá sama, nikdy z nás deti snehuliaka nepostavia. Odteraz sme teda súčasťou snehuliačika Máčika.“ A tak snehuliačik Máčik vydržal celú zimu a tešil všetky deti, ktoré okolo neho pobehovali, guľovali sa, aj sánkovali. A keď prišli jarné dni, všetky vločky sa spokojne roztopili, lebo vedeli, že keď príde ďalšia zima, znovu sa premenia na vločky a budú opäť s radosťou padať na zem s netrpezlivým očakávaním, čo z nich deti vytvoria nabudúce.

__________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________________